Európsky predpis, ktorý kontrolovaný odpočinok v kokpite upravuje, nesie označenie CAT.OP.MPA.210. Nájdete ho v predpisoch EASA pre leteckú prevádzku. Umožňuje pilotom počas letu krátky, presne definovaný spánok v kokpite: oddychová fáza smie trvať najviac 45 minút, pričom samotný spánok by nemal presiahnuť približne 30 minút. Po prebudení nasleduje 20-minútová fáza zotavenia, počas ktorej sa pilot nesmie vrátiť k plnohodnotným úlohám. Pravidlo platí pre všetkých európskych dopravcov vrátane spoločností, ktorými sa bežne lieta z Bratislavy, Viedne, Prahy či Košíc – napríklad Austrian Airlines, Lufthansa, Ryanair, Wizz Air alebo Smartwings. Hranice pritom nie sú náhodné. Vychádzajú zo štúdie, ktorú si pred tromi desaťročiami nechala urobiť NASA.
Ako vyzerá spánok v kokpite podľa predpisu EASA
Odpočinok je vždy naplánovaný vopred a týka sa len cestovnej fázy letu, teda obdobia po vystúpaní do letovej hladiny a pred začiatkom klesania. Počas štartu, klesania ani pristátia sa nevyužíva. Odpočívať smie vždy len jeden z dvoch pilotov, druhý zostáva za riadením bdelý a o odpočinku je vopred informovaný. Kolegu v kresle pravidelne kontroluje aj palubná posádka. Ide o jeden z celého radu postupov, ktorými sa letecká prevádzka bráni ľudskej chybe – patria sem aj pravidlá pre pristávanie za zníženej viditeľnosti.
| Parameter | Hodnota |
|---|---|
| Maximálna dĺžka oddychu | 45 minút |
| Odporúčaná dĺžka spánku | približne 30 minút |
| Fáza zotavenia po prebudení | 20 minút |
| Priemerná dĺžka spánku v štúdii NASA | 25,8 minúty |
| Kto odpočíva | vždy len jeden z dvoch pilotov |
| Kedy sa využíva | len v cestovnej fáze letu (cruise) |
Prečo presne tridsať minút
Hranica nie je okrúhle číslo zvolené z pohodlnosti. Ak človek spí dlhšie než približne pol hodiny, jeho telo sa prepadá do hlbokého spánku. Prebudenie z tejto fázy so sebou nesie takzvanú spánkovú zotrvačnosť (sleep inertia) – dočasnú otupenosť, počas ktorej je človek reakčne pomalší, než bol pred zaspatím. V kokpite by to znamenalo presný opak zámeru: pilot by sa po zdriemnutí cítil horšie, nie lepšie. Preto je spánok limitovaný na približne 30 minút a preto po ňom nasleduje 20-minútový nábeh, počas ktorého sa pilot nesmie vrátiť k riadeniu.
Štúdia NASA, z ktorej pravidlo vzišlo
Základ dnešnej praxe položil na začiatku 90. rokov tím okolo výskumníka Marka Rosekinda z NASA Ames Research Center. Sledovali 21 posádok diaľkových letov s Boeingom 747 v bežnej linkovej prevádzke na transpacifických trasách – nešlo teda o simulátor, ale o skutočné lety. Dvanástim pilotom výskumníci povolili v cestovnej fáze letu naplánovanú prestávku s odpočinkom v dĺžke okolo 40 minút, deviatim túto možnosť nedali. Výsledky sledovali pomocou EEG merania mozgovej aktivity a výkonnostných testov. Piloti, ktorí smeli odpočívať, zaspali v priemere po 5,6 minúty a spali v priemere 25,8 minúty. Tím výsledky publikoval v septembri 1994 ako technickú správu NASA Ames.
Dôležitá je jedna nuansa: samotný spánok podľa autorov výkon nezvýšil. Iba spomalil jeho pokles. Odpočinutí piloti neboli výkonnejší než na začiatku letu, len boli menej unavení a pozornejší než kolegovia bez prestávky, u ktorých výkon ďalej klesal. Často citované čísla o 34 % lepšom výkone a o 54 % vyššej bdelosti pochádzajú až zo skrátenej verzie, ktorú Rosekind so spoluautormi publikoval v roku 1995 v Journal of Sleep Research – nie z pôvodnej technickej správy NASA.
Kto pravidlo prevzal a kto nie
Okrem Európskej únie kontrolovaný odpočinok v kokpite za podobných podmienok povoľujú aj letecké úrady Kanady, Austrálie, Číny, Indie, Nového Zélandu, Turecka a Spojených arabských emirátov. Výnimkou zostáva paradoxne krajina, kde štúdia vznikla – Spojené štáty. Americký úrad FAA kontrolovaný odpočinok pri tvorbe pravidiel o pracovnom čase posádok zvažoval, napokon ho však do predpisov nezaradil. Neznamená to, že si americkí piloti na diaľkových letoch nikdy nezdriemnu – na letoch s rozšírenou posádkou majú k dispozícii plánovaný spánok v lôžkach mimo kokpitu. To je ale iný režim než krátky kontrolovaný odpočinok priamo v pilotnom kresle.
Že si piloti počas cestovnej fázy letu driemu, potvrdzuje aj prieskum nemeckého odborového združenia Vereinigung Cockpit. Z vyše 900 opýtaných členov ich 93 % uviedlo, že si za uplynulý rok počas letu zdriemlo. Odborári pritom zdôrazňujú, že problémom nie je driemanie samo osebe, ale situácia, keď ním posádky kompenzujú štrukturálnu únavu spôsobenú náročnými rozpismi služieb. Otázka, či je posádka v danú chvíľu skutočne schopná bezpečne lietať, sa nedávno dostala do pozornosti aj vtedy, keď dychová skúška odhalila alkohol u pilota v Bruseli.
Ak únava alebo zdravotný stav posádky spôsobí meškanie či zrušenie letu, cestujúcich zaujíma najmä to, či majú nárok na kompenzáciu. Odpoveď závisí od toho, či ide o mimoriadnu okolnosť, čo podrobne vysvetľuje článok Búrka áno, porucha nie. Kedy mimoriadne okolnosti kompenzáciu rušia. Ak k zrušeniu letu skutočne dôjde, cestujúcim pomôže aj postup pri zrušenom lete na sesterskom portáli Letisko24.
Zdroj: aeroTELEGRAPH, NASA Ames Research Center, EASA.
Prečo na tom záleží
Kontrolovaný odpočinok pôsobí ako detail z prevádzkovej príručky, v skutočnosti však reaguje priamo na limity ľudského tela. Únava patrí medzi často spomínané faktory pri rozbore leteckých incidentov a krátke zdriemnutie v cestovnej fáze je jedným z nástrojov, ako jej predchádzať bez toho, aby musela odpočívať celá posádka naraz. Že sa o tomto pravidle bežne nehovorí, nie je náhoda – funguje presne vtedy, keď si cestujúci ničoho nevšimnú.
