Jedenásť cestujúcich malo na jednej rezervácii let z Prahy do Bangkoku s prestupom v Abú Zabí. Prvý úsek v réžii Českých aeroliniek pristál podľa letového poriadku, druhý, ktorý letel Etihad Airways, dorazil do cieľa s meškaním 488 minút. Kompenzácia za prípojný let napokon zaťažila pražského dopravcu, ktorý svoju časť cesty odlietal bezchybne.
Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11. júla 2019 vo veci C-502/18 znie technicky, týka sa však každého, kto z Letiska Viedeň (VIE), Letiska Praha (PRG) alebo Letiska Bratislava (BTS) pokračuje na jednu letenku ďalej cez Istanbul, Dubaj či Dauhu. Rozhoduje o tom, či po dlhom meškaní na druhom úseku vôbec niečo dostanete a od koho.
Kompenzácia za prípojný let sa posudzuje z celej cesty
Nariadenie 261/2004 nepozná pojem úsek. Pozná cestu z miesta odletu do konečnej destinácie. Ak máte dva alebo tri lety na jednej rezervácii, posudzujú sa ako jeden celok a sledujú sa dve veci: odkiaľ ste vzlietli a s akým meškaním ste pristáli v cieli. Všetko medzi tým je z pohľadu nariadenia vnútorná záležitosť dopravcu.
Potvrdil to už rozsudok z roku 2018 vo veci C-537/17. Cestujúca letela z Berlína cez Casablanku do Agadiru na jednu rezerváciu Royal Air Maroc a meškanie vzniklo až na marockom vnútroštátnom úseku, teda medzi dvoma letiskami mimo Únie. Súd rozhodol, že na nároku to nič nemení, pretože cesta sa začala na letisku v EÚ. Aké sumy nariadenie priznáva, závisí len od celkovej vzdialenosti do konečnej destinácie: 250, 400 alebo 600 eur.
Aj vnútroštátny let v Spojených štátoch spadol pod európske pravidlá
Ešte ďalej zašiel rozsudok zo 7. apríla 2022 vo veci C-561/20. Traja cestujúci mali jednu rezerváciu kúpenú u Lufthansy na trasu Brusel – Newark – San José. Oba lety však fyzicky odlietala americká United Airlines a meškanie 223 minút vzniklo na druhom úseku, ktorý sa celý odohral nad územím Spojených štátov. Cestujúci žiadali 600 eur na osobu, spolu 1 800 eur.
United argumentovala tým, že európske nariadenie nemôže dopadať na vnútroštátny americký let prevádzkovaný americkou aerolinkou, a že by šlo o zásah do zvrchovanosti štátu nad vlastným vzdušným priestorom. Súdny dvor tento argument odmietol. Rozhodujúce je jediné: cesta sa začala na letisku v členskom štáte a bola predaná ako jedna rezervácia. To, že dopravca nemal s cestujúcimi zmluvu, ho zodpovednosti nezbavuje, pretože let vykonával v mene zmluvného dopravcu.
| Rozsudok | Trasa na jednu rezerváciu | Kde vzniklo meškanie | Kto platí |
|---|---|---|---|
| C-537/17 (2018) | Berlín – Casablanka – Agadir | vnútroštátny úsek v Maroku | nárok zostáva v platnosti |
| C-502/18 (2019) | Praha – Abú Zabí – Bangkok | úsek Etihadu mimo EÚ, 488 minút | České aerolinky |
| C-561/20 (2022) | Brusel – Newark – San José | vnútroštátny úsek v USA, 223 minút | United Airlines |
Opačným smerom to nefunguje
Tu sa ukazuje asymetria, ktorú väčšina cestujúcich netuší. Pri odlete z letiska v Únii platí nariadenie pre každého dopravcu na svete. Pri ceste opačným smerom, teda pri prílete do Únie z tretej krajiny, sa uplatní len vtedy, ak let prevádzkuje európsky dopravca. Tá istá strata času na tom istom americkom úseku tak pri ceste domov nárok nezakladá, ak vás celú cestu vezie United, Emirates alebo Turkish Airlines.
Dôsledok je nepríjemný: cesta tam a cesta späť na tej istej letenke môžu mať úplne odlišnú právnu ochranu, hoci cestujúci zaplatil jednu cenu.
Hranicou je jedna rezervácia
Celá konštrukcia stojí na jednej rezervácii. Dve samostatne kúpené letenky sú z pohľadu nariadenia dve rôzne cesty a zmeškaný prestup medzi nimi ide na vrub cestujúceho, nie dopravcu; letisko24.sk k tomu ponúka praktický rozbor zmeškaného prestupu. Rovnako sa oplatí vedieť, kto let v skutočnosti prevádzkuje, pretože nárok sa uplatňuje voči prevádzkujúcemu, nie predávajúcemu dopravcovi.
Ten, kto zaplatí, pritom nemusí byť ten, kto meškanie spôsobil. Článok 13 nariadenia dáva dopravcovi právo domáhať sa náhrady od partnera, ktorý pochybil. To je však spor medzi aerolinkami a cestujúceho sa netýka. Presne v tom je zmysel pravidla: cestujúci má jedno kontaktné miesto, nie reťaz zmlúv, v ktorej sa stratí.
Prečo na tom záleží
Nariadenie 261/2004 je jedným z mála európskych spotrebiteľských predpisov, ktorý bežne dopadá aj na firmy bez akejkoľvek väzby na Európu. Územný dosah mu nedal zákonodarca, ale séria rozsudkov, ktoré postupne posúvali hranicu od jedného letu k celej ceste. Pre cestujúceho z Viedne či Prahy, ktorý cez Blízky východ pokračuje do Ázie, to znamená, že európske právo ide s ním až do cieľa. Pripravovaná reforma nariadenia sa podľa všetkého sústreďuje na sumy a časové prahy, nie na túto hranicu, takže judikatúra zostáva tým, čo o dosahu pravidiel rozhoduje.
