Nákladný Boeing 767 spoločnosti 21 Air s logom Amazon Prime Air sa 6. septembra 2026 nezmestil na pristávaciu dráhu na Letisku Miami (MIA). Stroj prilietal zo San Juanu v Portoriku a dosadol na dráhu 30 rýchlosťou 158 uzlov, výrazne nad bežnou pristávacou rýchlosťou 130 až 145 uzlov pre tento typ lietadla. Zastaviť sa nestihol, vyletel z dráhy, prekročil cestu za letiskom a narazil do dvoch vozidiel. Zahynulo päť ľudí na zemi, obaja piloti prežili so zraneniami. Podľa predbežných zistení amerického Národného úradu pre bezpečnosť dopravy (NTSB) šlo o nestabilizované priblíženie, pri ktorom jeden z pilotov opakovane upozorňoval na nadmernú rýchlosť.
Čo zachytila čierna skrinka z Miami
Predné a pravé hlavné podvozkové koleso dosadli na dráhu pri rýchlosti 158 uzlov. Ľavé hlavné koleso sa dráhy dotklo až o 11 sekúnd neskôr, pri 134 uzloch. Podľa zvukového záznamníka kokpitu druhý pilot niekoľkokrát opakoval, že lietadlo letí príliš rýchlo, bez jasnej reakcie kolegu. Klapky do pristávacej polohy posádka nastavila neskoro, tesne pred dotykom s dráhou, a systém varovania pred priblížením k zemi opakovane hlásil vysokú klesavosť aj nízku výšku. Zvýšenie ťahu zodpovedajúce prerušeniu pristátia prišlo podľa NTSB približne 15 sekúnd po prvom dotyku s dráhou, teda až keď už bolo lietadlo na zemi. Dáta neukazujú nasadenie brzdiacich klapiek ani reverzného ťahu motorov. Na Boeingu 767 sa oba systémy uvoľnia automaticky až vtedy, keď sa dráhy dotknú obidve hlavné podvozkové nohy.
Nestabilizované priblíženie a rozhodnutie pokračovať
Otázka, prečo posádka neprerušila pristátie skôr, znie na prvý pohľad jednoducho. Realita je však opačná: pokračovanie v rizikovom priblížení je oveľa bežnejšie než jeho prerušenie. Projekt Flight Safety Foundation venovaný rozhodovaniu o prerušenom pristátí zistil, že nestabilizované sú približne 3 až 4 percentá všetkých priblížení. Predpisy v takom prípade vyžadujú prerušenie pristátia. Posádky ho napriek tomu dokončia pristátím v 95 až 97 percentách týchto prípadov. Dôvodom väčšinou nie je nedbalosť, ale tendencia dotiahnuť už začatý plán. Priblíženie trvá niekoľko minút, dráha je na dohľad a zastaviť ho v poslednej chvíli si vyžaduje aktívne rozhodnutie proti zabehnutému postupu.
Prerušené pristátie je nacvičený manéver, nie zlyhanie
Prerušenie priblíženia, po anglicky go-around, sa vo veľkej väčšine prípadov skončí bez povšimnutia verejnosti. Podľa spoločného výskumu EUROCONTROLu a Zürišskej univerzity aplikovaných vied, ktorý v roku 2023 sledoval dvadsať veľkých európskych letísk, pripadá naň 1,5 až 6 prípadov z tisíc pristátí. Ide teda o vzácny, no pravidelne nacvičovaný manéver, ktorý si piloti overujú v simulátore.
Podobnú situáciu zažili aj cestujúci bližšie k Slovensku. Let Wizz Air z bulharského Plovdivu tesne pred pristátím na Letisku Bratislava (BTS) znova stúpal a napokon pristál na Letisku Viedeň (VIE) pre podozrenie na strih vetra, teda náhlu zmenu vetra tesne nad dráhou. Po približne dvoch hodinách lietadlo do Bratislavy doletelo bez problémov. Podobne ako plamene z motora nad Queenstownom neznamenali požiar, aj tu ide o dramaticky vyzerajúci moment, ktorý je výsledkom fungujúceho bezpečnostného systému. Rovnaká filozofia opatrnosti stojí za tým, keď sopečný popol dokáže roztaviť motor a úrady radšej obmedzia vzdušný priestor, než by riskovali let cez neviditeľné nebezpečenstvo. Ten istý princíp sledujú aj pravidelné kontroly lietadiel priamo na ploche európskych letísk, ktoré majú problémy odhaliť ešte pred štartom.
Zdroj: NTSB, Flight Safety Foundation, aeroTELEGRAPH.
Prečo na tom záleží
Nehoda v Miami pripomína, že najbezpečnejšie rozhodnutie v kokpite býva zároveň to najmenej pohodlné: odletieť namiesto pristátia. Bezpečnostné štúdie ukazujú, že posádky napriek predpisom takmer vždy volia pokračovanie, keď sa priblíženie skomplikuje. Cestujúci sa preto nemusí ľakať hlásenia o prerušenom pristátí, je to dôkaz fungujúceho systému, nie zlyhanie. Skutočným rizikom nie je manéver, ktorý priblíženie preruší, ale ten, ktorý sa v poslednej chvíli nepreruší, hoci mal.
